| Priebeh expedície |
 |
 |
„Na streche sveta“ – pamírske dobrodružstvo
V roku 1975, keď som sa ešte iba začínal nesmelo dotýkať vysokých hôr podarilo sa skupine Žilinských horolezcov vystúpiť na vrchol Piku Lenina 7 134 m. Fotografia Eugena Markuša stojaceho s vlajkou na vrchole, vystavená vo vývesnej skrinke v centre Žiliny sa mi natrvalo vryla do pamäti. Ani vo sne ma však vtedy nenapadlo, že o 32 rokov neskôr budem i ja stáť na jeho mieste.
Štít Lenina miestne nazývaný Abú Alí íbn Síná sa nachádza na jednom z významných horských chrbtov, ktorý sa volá Zaalajský v Západnom Pamíre.
Západný Pamír sa rozkladá v Tadžikistane, okrajovo zasahuje do Kirgizska. Má typický alpínsky charakter. Vrchy sú väčšinou strmé, ostré, jednotlivé masívy sú oddelené hlbokými dolinami. Sú tu tri vrcholy vyššie ako 7000 m, množstvo vrcholov prevyšuje 6000 m.
Západný Pamír má mohutné zaľadnenie, dosahujúce až 8000 km?.
Pamír patrí medzi najvyššie pohoria sveta. Koncentrácia mohutných kopcov na pomerne malej ploche ( 100.000 km2 ) prisúdila Pamíru pomenovanie „Strecha sveta“.
A koho by nelákalo pozrieť sa na svet z jeho „strechy“?
Naša skupina vystupujúca pod hlavičkou Slovenského vysokohorského turistického spolku je desať členná. Cestujeme spolu so 6- člennou bratislavskou skupinou z vysokohorského klubu Marmota. Cieľ máme spoločný, no budeme pôsobiť nezávisle. Oni si k batožine pribalili i lyže a chcú zlyžovať kopec, najradšej z vrcholu.
Cez letiská v Budapešti, Kyjeve a Moskve sme sa dostali do Biškeku ( predtým Frunze ), hlavného mesta Kirgizskej republiky. Odtiaľ ideme viac než 700 km mikrobusom naprieč Kirgizskom. Po 14-tich hodinách jazdy nás nadránom víta starobylé mesto Oš.
Trochu si pospíme na terase miestnej reštaurácie a už sa i s batožinou nakladáme do obrovského nákladiaka, aby sme absolvovali záverečných 300 km do základného tábora, ktorý leží na Lukovej (cibuľovej) poľane vo výške 3 600 m. V ceste nám stoja dve sedlá. Jedno vo výške 2460 m a druhé vo výške 3600 m. Medzi nimi prechádzame niekoľkými dedinkami, či skôr osadami, kde akoby zastal čas. Chatrné domčeky so zanedbaným okolím. Pri osade Akbosovo nám odpadne výfuk z auta. Situácia sa zdá byť dosť zúfalá. Znie to neuveriteľne, ale v jednej z chatrčí majú zvárací agregát. Žasneme. Kým naši vodiči zvárajú výfuk, my ostatní sa pripojíme ku skupinke domácich, ktorí kopú miestny vodovod. Za dve hodiny sme odviedli slušný kus práce. Dávam sa do reči s miestnym učiteľom Tencelekom Akmatovom. Už je na dôchodku a musí prežiť z mesačného dôchodku 1500 somov ( cca 1000,- Sk ). Miesto opasku mu nohavice drží kus obväzu. Nesťažuje si však a budúcnosť vidí optimisticky. Pomáhajú im Rusi i Číňania a oni sami tiež nezaháľajú.
Po prekonaní sediel schádzame do obrovskej kotliny obkolesenej reťazou hôr. Tá obrovská biela hradba pred nami je Pamír. Neskutočný pohľad. Prichádza večer, niektoré z končiarov sú v búrkových oblakoch a my sa na tú majestátnosť nevieme vynadívať.
Z cesty, ktorá bola v niektorých úsekoch pokrytá asfaltom schádzame na cestu, či skôr necestu ktorou prekonávame záverečných asi 50 km na Lukovú poľanu. Už po tme prekonávame asi 3 km široké, našťastie prázdne koryto ľadovcovej rieky a okolo pol deviatej sme na mieste. Riadne vytrmácaní hneď postavíme stany a konečne sa vyspíme.
Ďalší deň využívame na aklimatizáciu. Jedna skupina vyrazí na blízky hrebeň. Ja s Katkou, Paťom a Mirom chceme prejsť ľadovcovú rieku Achik Tash a z protiľahlého údolia nafotiť našu budúcu výstupovú cestu. Rieka je však príliš mohutná a prudká. Prejsť cez ňu sa nám nepodarí. Vystúpime aspoň nad sedlo Putešestvenikov, odkiaľ uvidíme ľadovec Lenin v celej jeho mohutnosti.
Kone, ktoré nám prevezú náklad do C1 vo výške 4400m máme objednané na zajtra. Záver dňa preto využijeme na balenie vecí.
Ráno podľa dohovoru prichádzajú koniari a hneď začnú s prevažovaním nákladu. Naša 10 členná skupina má 353 kg nákladu. Okrem toho samozrejme batohy na vlastných chrbtoch. Dohodneme cenu 1,5 USD za kilogram nákladu. Polovicu dostanú koniari, polovica ostáva sprostredkovateľom. V našom prípade agentúre AK SAI Travel, ktorá nám zabezpečuje dopravu a pobyt v BC. Okrem koni nosia náklady i oslíky a vedú ich spravidla deti koniarov.
Dmitrij, vedúci BC nás ráno autom vyvezie na koniec Lukovej poľany. Ušetríme tým asi hodinu chôdze. I napriek značnému náskoku pred koniarmi nás títo aj s našimi nákladmi obiehajú už v sedle Putešestvenikov (4200 m).
Zo sedla schádzame na úzky chodník vedúci v strmom suťovom svahu nad ľadovcom. Musíme si dávať pozor na každý krok. S nemým úžasom sledujeme koniarov, ktorí tento úsek zdolávajú v sedle i s nákladom. V jednom mieste som si všimol koniara ako zastal, pozrel do svahu a potom rýchlo prebehol. Urobil som to isté a urobil som dobre, pretože skaly zvrchu svahu práve začali padať a ja som mal pár sekúnd na to, aby som sa im vyhol. Problematické je i zdolávanie ľadovcovej rieky, ktorá nám stojí v ceste. Ráno sa dá určite preskočiť, ale teraz popoludní je neprekonateľnou prekážkou. Našťastie je tam šikovný koniar, pre ktorého je prevoz slušným zdrojom príjmu. Mňa previezol za 50 somov (cca 35 Sk ).
Do tábora C1 prichádzam za necelých 5 hodín. Náklady sú už zložené v priestore vyhradenom pre AK SAI Travel na morene ľadovca. Vedúci tábora Vitalij mi však oznámi, že pre naše stany tam už nie je miesto. Kým prídu ostatní nájdem vhodné miesto na konci morény. Prenesieme naše náklady a do večera vybudujeme plošiny a postavíme stany.
Prekvapuje nás množstvo ľudí v tábore. Okrem AK SAI Travel tam pôsobí viac agentúr ( ASIA Travel, Pamir expedition, Fortuna). Každá agentúra má postavenú jurtu a vyhradený priestor, kde má postavené vlastné stany na prenájom. V jurtách pripravujú jednoduché jedlá a dajú sa tam kúpiť i nápoje. Celkom prekvapujúce služby v tejto výške a v tomto prostredí. Je to pre domácich hlavne dobrý obchod i keď životné prostredie dosť trpí.
Koniari, ale aj ľudia z agentúr robia i nosičov pre solventných, ktorým sa nechce ( alebo nevládzu ) nosiť vlastný batoh. Cenník z C1 do C2 (7 USD za kilo), z C2 do C3 (za 12 USD) a nad C3 (25 USD za kilo nákladu). Na nás však nezarobili.
Ďalší deň sa rozhodneme aklimatizovať. Naľahko viacerí vystúpime po výstupovej trase cez pásmo trhlín do výšky 5000 m. Vystupujeme cez najväčšiu páľavu od desiatej do druhej a slnko a výška nám dajú poriadne zabrať. I trhliny sú oveľa nebezpečnejšie, keď je sneh mäkký. Zvládame to však bez úrazu.
Druhý deň ráno o siedmej sme už na ceste do C2, ktorý je vo výške 5300 m. Ideme siedmi a nesieme 4 stany pre výškové tábory. Sneh je ešte zmrznutý a ide sa nám oveľa ľahšie ako včera. Okolo druhej odpoludnia sme v C2. Sú tam tri voľné plošiny, ktoré hneď obsadíme našimi stanmi.
Na tomto mieste došlo v roku 1990 k najväčšej horskej tragédií, keď pri zemetrasení padajúce ľadové bloky doslova zmietli celý tábor C2. Zahynulo 40 ľudí, medzi nimi aj traja z Československa.
Aj teraz sa tu stretávame so smrťou. Asi 300 metrov od tábora pod stenou hory leží telo 57 ročného Rusa, ktorý dva dni predtým padol z vrcholového hrebeňa. Prečo padol nikto nevie. Možno náhly poryv vetra, možno strata orientácie. Leží tam ešte 5 dní kým ho znesú.
I napriek výške sa cítim veľmi dobre, čo mi potvrdzuje i môj pulz, ktorý sa hodnotami blíži k normálu. Chutí mi jesť, spím dobre a ešte na nebolela hlava. Jano je tom rovnako dobre a tak sa ráno rozhodneme postaviť stan v C3, ktorý je vo výške 6150 m s tým, že tam prespíme. Pred odchodom z C2 kontrolujem svojho partnera v stane Mira. Zdá sa mi akýsi unavený. Žiadny z príznakov výškovej nemoci však nemá. Upozorňujem ho, aby zostúpil do C1 skôr, než by mohol byť odkázaný na pomoc iných. Tvrdí, že si potrebuje iba trochu oddýchnuť. Aklimatizácia je však i o tom, že sa treba hlavne pohybovať i keď únavu v tejto výške najmä v prvých dňoch aklimatizácie človek pociťuje takmer nepretržite.
V strmom stúpaní zdolávame prvých dvesto metrov prevýšenia. Na hrebeni sa stúpanie zmierňuje až pod úpätie Razdeľnoj. Tu nás čaká záverečné asi 500 metrové prudké stúpanie do C3. Za 4 hodiny sme v tábore. Je tam asi 20 stanov, no iba zopár ľudí. Ujde sa nám posledná voľná plošina vyhĺbená kvôli vetru hlboko v snehu. Postavíme stan, niečo uvaríme a si za 20 minút vystúpime na vrchol Razdeľnoj ( 6.200 m ). Tu sa nám naskytne fantastický pohľad na Pamír. Až tu som pochopil, prečo sa Pamír volá „Strecha sveta“. Takú scenériu vysokých kopcov som ešte nevidel. Je to úžasné a my sa nevieme vynadívať.
Už sme v spacákoch, keď mi okolo pol šiestej volá vysielačkou Patrik z C2, že Miro a Ľubica majú zdravotné problémy. Doporučím mu aby v tábore vyhľadal lekára, ktorý by určil ich diagnózu a doporučil postup. Asi o pol hodine mi Patrik volá, že Mira pozrel niekto z AK SAI Travel a doporučil mu, aby zostúpil do C1. Miro a Ľubica sa rozhodnú zostúpiť a Vilo a Robo sa rozhodnú ich sprevádzať.
Noc v C3 je skôr o bdení, ako o spánku. Sme však v teple, nič nás nebolí, len noc je trochu dlhá. Hneď ráno začíname rýchlo zostupovať a za tri štvrte hodiny sme v C2. Jano ešte jednu noc ostane v C2. Ja sa trochu občerstvím a za 1,5 hodiny sám zostúpim do C1. Mám obavy hlavne o Mira. Miro je však v poriadku a práve si chystá obed.
V pondelok a utorok s Janom oddychujeme. Varíme, jeme, spíme. Veď sme šesť dní tvrdo pracovali a pred nami sú ďalšie namáhavé dni.
V stredu ráno o siedmej vyrazíme s Janom do C2. Pridá sa k nám i Miro. Chcel ísť už včera, no počkal na nás. Ideme rýchlo. Miro sa nad trhlinami radšej odopne z lana a ide svojim tempom. My s Janom sme v C2 za 4 hodiny. Prespíme a vo štvrtok sme za 3 hodiny v C3. Mal by tam byť Robo s Vilom, ktorí tam spali v rámci aklimatizácie. Nevidíme ich. Je tam iba zopár ich vecí. Nechápeme. Veď na vrchol sa nechystali. Odpoludnia prichádzajú obaja do C3. Skúšali ísť pokiaľ sa dá. Vyrazili však až o ôsmej a necítili sa dosť aklimatizovaní. Z výšky 6500 metrov sa rozhodli vrátiť. Zbalia si veci a idú dole. Do C3 príde odpoludnia i Miro. Znova s ním vystupujem na Razdeľnuju, kde v krásnom počasí dlho fotíme. Miro zostúpil k večeru do C2.
Môj barometer v hodinkách ukazuje pekné počasie. I množstvo prichádzajúcich do C3 signalizuje, že zajtra bude pekný deň. Uvaríme termosku čaju na ráno a okolo šiestej večer zaľahneme. Noc je znova o výdrži.
Na svitaní Jano roztvorí stan a obloha je na naše nepríjemné prekvapenie plná oblakov. Vietor besne fučí a viditeľnosť je mizerná. Tomáš a Juro z Marmoty, ktorí majú ísť s mami akosi váhajú. Náš ,, vlak „je však už rozbehnutý a ja neviem, čo by nás v ten deň bolo zadržalo. Pred nami je ťažký deň. Treba prekonať 6,5 km dlhý hrebeň vedúci na vrchol. Schádzame asi 100 výškových metrov do sedla. Odtiaľ je asi 500 metrový strmý výšvih. Na konci výšvihu dobiehame skupinu, ktorá vyrážala asi hodinu pred nami. Viacerí z nich sa už medzitým v tom „besnom“ počasí vrátili. O chvíľu zastaví celá skupina a rozhodujú, čo ďalej. My sa zastavíme až keď sa potrebujeme napiť. K pitiu však máme iba pol litra coly, ktorú hrejem na tele. Termosku čaju sme ráno vypili a všetko pitie v batohoch nám zamrzlo. Na „noži“ ako sa nazýva strmá časť hrebeňa sa dosť zadýchame a doterajšie tempo 30 krokov a pol minúty oddych nie vždy dodržíme. Za „nožom“ vystupujeme na prah, za ktorým je asi kilometer dlhé vrcholové plató, strácajúce sa v rozľahlých vrcholových skalách.
Na prahu dosť bezradne čakajú poslední traja, ktorých sme ešte nepredbehli. Pýtam sa ich čo sa stalo. Neodpovedajú, no potom pochopím. Čakali, kto sa vydá do tej ,,bielej tmy“. S problémami sa orientujem, lebo okrem vetra, hmly a zimy začína drobno snežiť. Prichádzame do vrcholových skál. Už si myslíme, že sme na vrchole, keď sa vynorí ďalší prah. Nemá to konca. Konečne sa objaví vrcholová tyč. Je 13:40 hod ,keď sa s Janom po 7,5 hodinách výstupu dotýkame kóty 7 134 metrov. Vlani na Elbruse som od šťastia a dojatia plakal. Bol to vtedy iný kopec i iné počasie. Teraz nepociťujem nič zvláštne. Fotíme sa s vlajkou Slovenského vysokohorského turistického spolku, ktorý má sídlo v Žiline a v tomto roku oslavuje 10-te výročie od svojho založenia. Beriem zopár malých kamienkov pre priateľov a jeden veľký kameň v tvare hory pre svoju manželku Ľudku.
Zostupujeme rýchlo i napriek stále zlej viditeľnosti. Jano si občas musí dať dole okuliare, aby v tom nečase videl. Na ,,noži“ je veľa snehu a prechod cez tento úsek je o to zložitejší. I tak sme za 3,5 hod. v C3. Víta nás Juro a blahoželá nám k dosiahnutiu vrcholu. Ráno s Tomášom vyrazili z C3, ale až o deviatej. Hore Juro stratil stúpacie železo a keď ho po čase našiel, tak sa rozhodli vrátiť. Balíme si veci a do zotmenia zostúpime do C2. Jano ráno zistí, že nevidí. Stačilo pár minút bez okuliarov v miestach náročných na orientáciu.
Ďalšie dni začína pokus ostatných. V pondelok spia v C3 šiesti naši. V utorok ráno vyráža k vrcholu Vilo, Robo, Miro a Aška. Ľubica s Luciou zostanú v tábore. Ľubica je po antibiotikovej kúre a bez potrebnej aklimatizácie. Lucia má už niekoľko dní záchvaty kašľa.
Obloha je bez mrakov. Je však zima a fučí. Aška sa uzimená sama vracia z výšky 6.500 m. Ostatní sa dostanú za ,,nôž“, keď sa okolo jednej odpoludnia prudko zmení počasie. Obloha sa v okamihu zatiahne a začína snežiť. Viditeľnosť sa prudko zhorší. Skupina Rusov pred nimi sa rozhodne vrátiť a oni sa rozhodnú vrátiť tiež z výšky cca 6.900 metrov. Všetci ešte v ten deň likvidujú tábor C3 a zostúpia do C2.
Chlapci z Marmoty vo výške 6.500 metrov vybudovali tábor C4 v ktorom prespali Miňo a Tomáš. Juro spal v C3. Všetci traja vyrazili na vrchol tiež v utorok ráno. Tomáš naň vystúpil pred jednou ( niekoľko dní predtým ako jediný zo skupiny Marmota zlyžoval Razdeľnuju ) , Miňo pred treťou a Juro o štvrtej. V zostupe bojovali s počasím a pomáhali zachraňovať Nórku, postihnutú výškovou nemocou. Miňo ostal spať v C4 a Juro s Tomášom prišli do C3 hodinu pred polnocou. Druhý deň všetci bezpečne zostúpili do C1.
V stredu a štvrtok likvidujeme ostatné tábory a zostupujeme do BC. Tam nás už čaká ten istý nákladiak a dlho očakávaná cesta domov.
Expedíciu organizoval Žilinský vysokohorský klub a zúčastnili sa jej: Jozef Zábojník, Miro Čieško a Agnes Dudášová zo Žiliny, Jano Doležal z Dolného Kubína, Patrik a Katka Egyudovci z Nitry, Robo Fris a Vilo Murček z Martina, Lucia Čechová z Bratislavy a Ľubica Kormaňáková zo Žarnovice.
Skupinu Marmota tvorili: Milan Dubec, Tomáš Rigóci, Juraj Rebro, Ľubo Tuma , Milena Vladárová a Beáta Hazuchová.
Celý projekt podporili: Slovenský vysokohorský turistický spolok a spoločnosť MATE, s.r.o. Žilina.
Text a foto: Jožko Zábojník
|
 |
|
